Tieto české knihy čítame

Mesiac máj venujeme u nás v Artfore českej beletrii a poézii. České knihy sú totiž od úplného začiatku špecialitou a pevnou súčasťou Artfora.

Zaujímame sa o prácu českých vydavateľstiev, radi objavujeme knihy českých autoriek a autorov, čítame ich a hovoríme o nich. Knihy nájdete u nás v kníhkupectve na Kozej 20, po-pi od 9:00 do 20:00 a v sobotu od 9:00 do 14:00.

Okrem zľavy 20 % na českú beletriu a poéziu sme pre vás vybrali niekoľko kníhkupeckých odporúčaní z posledných rokov. Nech sa páči, tu sú:

Akcia platí len na českú beletriu a poéziu a len v kamennom kníhkupectve Artforum v Bratislave na Kozej od 6. 5. do 31. 5. 2025.

Každé leto chodíme s kamarátkou a (ešte stále aj s) mojou dcérou na roadtrip. Začali sme pred covidom, before it was cool, s knihou Čierne diery ako turistickým sprievodcom (mami ja už nechcem vidieť žiadne rozpadnuté domy! zahlásilo po pár dňoch moje vtedy 6 ročné dieťa). V posledných rokoch naše výlety nabrali viac literárny nádych a tento rok sme sa dokonca vybrali nielen na Slovensko ale aj k susedom do Čiech respektíve do Slezska aby som bola presná. Šli sme si pozrieť lokality dvoch kníh, ktoré sme obe čítali: Karvinou (Šikmý kostel) a Bílou vodu. Obe knihy (vlastne je ich viac keďže Šikmý kostel je trilógia) odporúčam, následne odporúčam aj návštevu lokalít;) Bolo krásne vidieť ako knihy Karin Lednickej oživili zmiznuté mesto Karviná. Teda vlastne Karviná- doly, alebo Stará Karviná, mesto, ktoré dnes neexistuje. Ostal z neho len cintorín a kostol, šikmý, pretože sa prepadol o 37 metrov…. Keď sme sa tam boli pozrieť stretli sme tam dve dvojice mamka - dcéra (teenagerka, či 20tnička), ako diskutujú o tom, čo sa odohrávalo v knihe a ako to súvisí so zarastenými lúkami, ktoré ostali z mesta Karviná. Na tých lúkach občas človek nájde cedulku s fotkou budovy, ktorá tam kedysi stála a prepojením na románových hrdinov. Veľmi zaujímavé. Bílá voda, naopak, nevyužila potenciál, ktorý tomuto miestu istotne priniesol megahit Kateřiny Tučkovej... Možno je to tým, že autorka spojila dve lokality (obec Bílá voda a pútnický kostol Panny Marie pomocné…). No príbeh miesta kde boli internované ženské mníšske rády počas komunizmu, je sám o sebe veľmi silný a to aj napriek zamknutému pustnúcemu kláštoru a amatérskemu múzeu.

Veronika Michalová

Jan Unger je spevákom a textárom skupiny Zrní, ktorej som fanúšikom. Preto som bol zvedavý aj na jeho debutovú zbierku básní, ktorú vydal pod názvom Dneska na horu nevylezu, není to potřeba. Ungerova poézia je krehká, intímna, meditatívna, minimalistická a miestami aj ironická. Je výsledkom presného pozorovania okamihov, ktoré sú súčasťou našich životov, je pokusom o zachytenie paradoxov v rôznych situáciách, je výzvou k odvahe, je zachytením myšlienok , ktoré nám víria v hlave...

Pero Le Kvet

Niekedy mám pocit, že si neviem vybrať, že moja polička neprečítaných je nejaká prázdna, a že na nič z toho, čo ma tam čaká, vlastne nemám chuť. Potom proste vezmem prvú skraja a skúšam. Takto som si teraz vzala Mareka Torčíka, ktorý tam ležal ešte od leta. Páči sa mi obálka, páči sa mi názov Rozložíš paměť, aj cenu Magnesia Litera za prózu táto kniha získala. A je naozaj veľmi dobrá. Torčíka prirovnávajú k Louisovi, ktorého som nečítala, takže neviem posúdiť, na Torčíkovi sa mi veľmi páči atmosféra, bezútešná a hnusná, malomesto, továreň, ľudia, ktorí majú problém prežiť a do toho malý a zároveň veľký príbeh chlapca, ktorý má napriek všetkému svojmu trápeniu (a že si ho teda, ako gay v chudobe a malomestskom odsudzovaní, zažíva viac, ako je zdravé) obrovskú empatiu, vníma súvislosti, chápe a súcití. Veľmi smutná kniha a veľmi, veľmi láskavá.

Tamara Leontiev

Ak máte chuť vypadnúť, kniha Nebe pod Berlínem českého spisovateľa, novinára, dramatika a scenáristu Jaroslava Rudiša je na to ideálna. Spolu s tridsaťročným učiteľom, ktorý sa rozhodne vymeniť Prahu za nemeckú metropolu, vás zavezie nielen do podzemia berlínskeho metra, ale aj do sveta punku, rocku vymyslenej kapely U-Bahn. Učiteľ Petr jedného dňa oznámi riaditeľovi základnej školy, že nepríde na poradu učiteľského zboru a vlastne už nikdy a namiesto toho sadne do vlaku, aby skúsil šťastie ako pouličný muzikant. 

Práve železničná trať ho privedie k novému životu. Podobne ako aj českého spisovateľa Jaroslava Rudiša, ktorému tento jeho knižný debut, priniesol nielen ocenenia, ale aj možnosť pretaviť prvotinu do divadelnej či rozhlasovej hry, alebo ako prezradil sám autor: „Donútila ho písať.“

Lucia Marcinátová

Terezu Boučkovou jistě netřeba poučeným slovenským čtenářům podrobně představovat. Jako dcera Pavla Kohouta byla do československého disidentu přímo narozená. Její Indiánský běh vyšel ještě v samizdatu a po roce 1989 oficiálně ve slovenském Fragmentu. Podle jejího scénáře byl natočen film Smradi, kde stejně jako později v bestselleru Rok kohouta, reflektovala svoji zkušenost s výchovou adoptivních romských kluků. Tereza píše a tvoří blízko našeho domku, přes kopec je to k ní pár minut. Druhým (tedy asi spíš prvním) domovem je pro ni dům v Matoušově ulici v Praze. A o tom teď napsala knihu. Pamatujete seriál Byl jednou jeden dům? Tak takhle asi. První republika, nacismus, komunismus, židovští obyvatelé, ale i ruská agrese proti Ukrajině, střelba na pražské filosofické fakultě. Sto let jednoho domu. Minulost a přítomnost. Tereza Boučková a její osobní nasazení v textu.

Tomáš Weiss