V Artfore považujeme vzťahy za dôležité a myslíme si, že sa o ne treba starať. Aj o vzťahy medzi nami – ako kníhkupectvom – a vydavateľstvami. Takáto starostlivosť môže mať rôzne podoby. Rozhodli sme sa, že sa s vydavateľstvami budeme rozprávať a budeme vám písať o ich knihách a ich práci.

Ďalším vydavateľstvom, o ktorom vám napíšeme, je Inaque. Vydavateľstvo, ktoré máme radi pre jeho rozmanitosť, výber kníh, preklady aj knižný dizajn.

Vydavateľka Aňa Ostrihoňová odpovedala na sedem otázok. Ponúkame vám výber z kníh a prikladáme zopár úryvkov z našich textov o knihách vydavateľstva Inaque.

Ako a prečo vaše vydavateľstvo vzniklo? Čo vás k tomu viedlo?
Inaque vzniklo z potreby – z vnútornej nutnosti čítať a prekladať texty, ktoré by inak možno po slovensky nevyšli. Nie ako podnikateľský plán, skôr ako pokračovanie čítania: keď človek narazí na knihu, s ktorou chce tráviť čas. Postupne sa z toho stala práca, ktorá spája editorstvo, preklad, aj premýšľanie o svete.

Ako by ste charakterizovali zameranie svojho vydavateľstva? Teda ako by pokračovala veta: „Vydávame knihy pre...“ alebo „Vydávame knihy, ktoré...“

Vydávame knihy, ktoré – aj keď rozprávajú príbehy – myslia. Knihy pre čitateľov, ktorí nehľadajú len dej, ale aj hlas, štýl, otázky. Romány, memoáre, eseje, ktoré skúmajú hranice medzi osobným a spoločenským, medzi intimitou a históriou.

Kto tvorí úzky okruh ľudí spolupracujúcich s vašim vydavateľstvom?

Nie je to veľký kolektív, skôr sieť ľudí, ktorí majú rovnaký zmysel pre jazyk a presnosť: prekladateľky, redaktorky, grafická dizajnérka, korektorky, tlačiari. Mená sa občas menia, ale dôležitý je vzťah dôvery – vedieť, že každý robí svoju časť práce s rovnakou pozornosťou.

Ako vnímate podporu nezávislých vydavateľských aktivít zo strany štátu, samosprávy, verejnosti?
Podpora existuje, ale je krehká. Štátne granty pomáhajú, no väčšina práce ostáva na ľuďoch, ktorí ju robia z presvedčenia. Verejnosť čoraz viac chápe, že nezávislé vydavateľstvá vytvárajú skutočnú rozmanitosť knižnej kultúry. Bola by som rada, keby sa na ne nehľadelo ako na „menšie“, ale ako na tie, ktoré udržiavajú literatúru živú.

Máte domáce alebo zahraničné vydavateľské vzory alebo súputníkov?
Inšpiráciou sú vydavateľstvá väčšinou zamerané na prekladovú tvorbu, ktoré majú jasný hlas a robia svoju prácu s odvahou a jemnosťou zároveň. Napríklad britské Tilted Axis Press, ktoré založila Deborah Smith – prekladateľka Vegetariánky od Han Kang. Fascinuje ma aj parížske vydavateľstvo L’Olivier, ktoré dnes už len z pozadia vedie Olivier Cohen – vydavateľ s dlhou pamäťou a neochvejnou láskou ku americkej literatúre. Doma sú mi blízke malé vydavateľstvá, ktoré stavajú na kvalite prekladu a editovania. Skôr než ako „vzory“ ich vnímam ako priateľky a súputníkov – ľudí, ktorí v tej istej krajine robia tú istú tichú prácu.

Našli by ste v príbehu svojho vydavateľstva nejaký husársky kúsok? Teda, ktorá kniha bola vašou najvýpravnejšou, najriskantnejšou?
Možno je to odvaha pustiť sa do rozsiahlych diel – napríklad trilógie Virginie Despentes Život Vernona Subutexa alebo Krajina iných Leïly Slimani, ktorá ju sama označila za „veľký román“ a pri preklade bolo dôležité zachytiť rytmus jej viet. A, samozrejme, Ôsmy život (pre Brilku) Nino Haratischwili. „Husársky kúsok“ je aj to, že knihy vydržali. Že majú svoj čas a čitateľov si nájdu aj bez hluku.

Z ktorých svojich kníh sa teraz najviac tešíte, na aké vaše knihy sa do konca roka môžeme tešiť my?
Teším sa vždy z tých, ktoré práve vznikajú – z prekladov Simone de Beauvoir, z knižky o umení pre deti, z autorských hlasov, ktoré rozprávajú inak. Do konca roka vyjde druhý a tretí diel Krajiny iných, Pamäti slušného dievčaťa Simone de Beauvoir a kniha Thomasa Schlessera Monine oči o 52 umeleckých dielach z parížskych múzeí a galérií, ktoré autor veľmi prístupne a pútavo predstavuje deťom a dospievajúcim.