Tieto čítame

Dnes píše Tamara Leontivová.

Mojou prvou tohtoročnou knihou bola Vegetariánka, patrí sa predsa aspoň sem-tam prečítať nobelistov. Je tenká, vravela som si, že mi vystačí tak na jeden večer. Prvá z troch častí bola fantastická. Okamžitý háčik, veľké očakávanie. V úvode druhej som sa zasekla, mysliac si, že ide o samostatný príbeh. Nejde. A potom prišla tretia, záverečná časť a za ňou dojazd, ktorý trvá prakticky doteraz; mám pocit, že mi unikli nejaké zásadné skryté kultúrne kódy a preto sa ku knihe opakovane v myšlienkach vraciam. Možno aj neunikli, kto vie. Dielo je to poctivo nervydrásajúce a veľmi pôsobivé. Určite odporúčam, s podmienkou otvorenej hlavy.

Konečne som si našla čas aj na Trýzeň, ktorú som si niesla v to-read liste trýznivo dlho. Oplatilo sa nevzdať sa a počkať si na správny čas, táto historická detektívka spojená s road movie v štýle Mena ruže, v ktorej sa miešajú historické udalosti s fabuláciou, je zážitok. Najviac som si užívala Katarínu Veľkú a Poťomkina, ale v podstate som sa nenudila ani chvíľu, občas som sa ale zasekla na Wikipedii pri odhaľovaní fikcie, čo hodnotím ako pozitívnu čitateľskú prokrastináciu.

Mala som resty aj voči synovi, sľúbila som mu, že si prečítam Čika a Zimní bitvu. Obe sú pecky, jedna lepšia ako druhá. Kým Čik je v zásade srandovná kniha (aj keď má aj vážne chvíľky), Zimní bitva je drsnota. Obe sú fajn pre čerstvých násťročných, jedna na slnečné dni, druhá na diskusie o nesmrteľnosti chrústa.

V kníhkupectve som chytila a nevedela pustiť z ruky Final Cut, kúsok pre popkultúrnych fajnšmekrov. Nevedela som, po čom siaham a keď som to zistila, tak som sa trocha aj zahanbila. Je to skvelé, leží mi to v očiach aj v hlave. Výborný atmosferický vzťahový trojuholník, fantastické vizuálno a v hlave mi k tomu hral voľne zkompilovaný tarantinovský soundtrack.

Momentálne som ponorená v Divokých labutiach, ktoré klamú svojím pôvabným telom. Obálka a krásna oriezka naznačujú dámske témy, možno aj romantiku, ale nie, ó, vôbec nie. Kniha vyšla prvý raz v roku 1991 a hovorí o troch generáciách žien rodiny Chang, s ktorými čitateľ prežíva búrlivé a smutné dejiny Ćíny od konca 19. storočia až (v podstate) do súčasnosti. Je fantastické si doplniť biele miesta v histórii, ku ktorým na dejepise pristupujeme tradične europocentristicky a povrchne. Táto kniha je podľa mňa (aj vzhľadom na geopolitickú situáciu) jedna z must-read kníh pre ľudí, ktorým sa nechcú čítať akademické texty, no zaujímajú ich súvislosti.

Na čo sa chystám, keď príde správny čas: Z minulého roka sa mi do tohto prelievajú Ženy z Vardo, určite si doprajem posledný diel Clavellovej ázijskej ságy, na ktorý sa veľmi teším, lebo Tajpan patrí k mojim obľúbeným knihám už od puberty. A na nočnom stolíku ma stále čaká Ursula Le Guin a jej Les v angličtine. Máme ho aj v češtine a asi si kúpim aj ten, lebo je to kniha prenádherne spravená.

Tamara Leontievová