Tieto čítame

Dnes píše Veronika Michalová.

Akosi sa mi darí v posledných mesiacoch čítať. Stále sú to skôr tenké knihy, ale je ich aj celkom dosť. Tak dúfam, že som to práve nezakríkla:) V apríli bola vyhlásená desiatka Anasoft Litera a ja som s hrôzou zistila, že som z tých desiatich kníh čítala len jednu (Kradmo od Alty Vášovej, o tej som už písala v akomsi minuloročnom newslettri- je vynikajúca!) a tak som sa pustila do toho to napraviť. Začala som, ako inak, ženskými autorkami. Zatiaľ som stihla prečítať tri.

Prvou bola zbierka poviedok o matkách a dcérach Kataríny Mikolášovej Hus vo veľkomeste. Na začiatok by som sa rada podelila o svoj, pomerne vtipný omyl. Keď som knihu prvýkrát uvidela, bola som, podľa obálky a názvu, presvedčená, že je to kniha o husitoch a Prahe- mylný dojem! Jedná sa o hus, nie o Husa:) A teda je to príjemné čítanie: poviedky o dcérach a mamách, skôr v tom štádiu kedy sa d/o seba starajú buď príliš moc alebo primálo, respektíve kedy sa tieto roly starostlivosti vymieňajú. Vo veľa z nich som našla seba, či svoje známe.

Potom som si prečítala román Márie Modrovich Deň noc voda o hľadaní seba, porozumení vzťahom, ktoré mám či nemám, svojim túžbam a snom. Teda, tak som to čítala je. Kniha rozpráva príbeh Silvie, ktorá sa počas pandémie zasekne na Kostarike, kam tak trochu ušla od muža a detí pod zámienkou hľadania akejsi stratenej príbuznej. Dobré čítanie. Aj cez deň k vode, aj v noci do paneláku.

Zatiaľ poslednou ženskou knihou z desiatky bol román Matkin čas od, pre mňa doteraz neznámej, spisovateľky Ivety Zaťovičovej. Zaujal ma najprv obálkou a spracovaním- formát akurát do ruky, príjemné farby, no trochu vyrušujúci obraz, kniha v plátne…Taká je aj tá kniha - príjemne plynie, no vo svojej podstate je vyrušujúca. Je to kniha o odchádzaní, umieraní a odprevádzaní. O maminke, ktorej bola oznámená fatálna diagnóza a dcére, ktorá sa o ňu chce/musí/túži/nevie/nevládze postarať.

Koncom minulého roka som čítala knihu Denisy Fulmekovej My pôjdeme inokedy (tá sa do desiatky, neviem úplne prečo, nedostala…). Obe knihy boli výborné, každá trochu iná, a táto téma je veľmi dôležitá. Som vďačná za knihy, ktoré píšu bez pátosu a najmä cez osobné príbehy hrdiniek/hrdinov (a asi aj spisovateliek/spisovateľov) o ťažkých, no nevyhnutných témach akou smrť a odchádzanie rodičov rozhodne je. Odporúčam si, pokojne obe knihy, prečítať. Sú náročné, no veľmi čitateľné a dôležité.

Pred týmto desiatkovým anasofťáckym popudom som ešte prečítala novinku Lukáša Cabalu s krásnym názvom Leto postávalo v horúcom vzduchu. Aj to je dobrá kniha na leto, alebo aj na daždivé dni, ktoré teraz zažívame. Príbeh jednej rodiny, cez oči Niny, dievčatka a neskôr dospelej ženy a jedného leta, ktoré jej zmenilo život. Skúste. Ja som veľkou zástankyňou čítania slovenskej literatúry!

Ale mám ešte aj pár tipov z prekladovej beletrie. Vyšla druhá kniha z cyklu Živly od Johna Boyna. Volá sa Zem a je znova o násilí, sexuálnom. Je to ťažká kniha, no opäť sa dá prečítať na počkanie, lebo Boyne píše podmanivo. Odkrýva príbeh kúsok po kúsku. Je to príbeh súdneho procesu a toho, čo mu predchádzalo. Príbeh o vine a treste, o obetiach a násilníkoch, o inakosti a traume, o bohatstve, o snoch, o diskriminácii ale aj zvrátenom boji proti nej. Som naozaj zvedavá na túto tetralógiu, keď bude kompletná. Aj Voda aj Zem boli veľmi silné, ale aj veľmi drsné knihy.

A ešte jedna v českom preklade. Kniha Vespod od francúzskej autorky Béatrice Kahnovej ma zaujala obálkou a dievčenskou témou. Téma je v skutočnosti iná - je to kniha o kolektívnej vine, mlčaní väčšiny,, vojnových traumách, ale aj rôznych čudných rodinách, priateľstve, láske a sebahodnote. A je napísaná výborne. Preplietajú sa tam príbehy troch dievčat, mladučkej Éli, ktorá sa krčí pod stolom miestnej kaviarne, kam si dospelí prišli vypiť po pohrebe mladej ženy Thérese a posledný príbeh sa odvíja v minulosti a je zachytený v predvojnovom a vojnovom denníku Henrietty. Všetky ich čosi spája a my sa to dozvedáme postupne, fragmentárne, po častiach odkrývame jedno tajomstvo za druhým…

Počas veľkej noci nám tatko prerozprával postupne niektoré poviedky z knihy Stôl pre dvoch a jeho rozprávanie bolo skvelé a to ešte vravel, že to nevie tak pekne povedať, ako to je pekne napísané. V kníhkupectve nám pribudla výstava o Pippi, keďže prvá kniha o tejto nezávisláčke vyšla pred 80timi rokmi a mňa zaujala biografia Astrid Lindgrenovej, možno si ju skúsim prečítať. Chystám sa ja na Lukavické zápisky, z tých je nadšená zas kolegyňa Kristína. A včera dorazili aj dve stratené krabice z piatka a v nich novinky z Prahy a mňa zaujal najnovší prírastok edície Současná světová próza vydavateľstva Prostor s názvom Takový hodný kluk. A samozrejme budem pokračovať v desiatke Anasoft Litera- podám zase správu:)

Veronika Michalová