Tieto čítame

Dnes píše Kristína Žilinčárová.

Mám rada staré vtipy a predindustriálnu satiru. S odstupom času celkom nechápem, prečo majú niektoré smiešne diela z povinného čítania skreslenú reputáciu - viním z toho učebnice literatúry - a zároveň sú natoľko obscénne, že sa čudujem, že sa im vôbec podarilo prejsť do povinného čítania. Dekameron, Gargantua a Pantagruel a Don Quijote sú plné ľudových prasačín a nemajú čo robiť na vzdialenom piedestáli európskeho kánonu.

Ak máte podobne ako ja slabosť pre literárne ambiciózny nízky humor, veľmi ma pobavil satirický ľúbostný román Pan Děsikůň v růžové pavučině od rakúskeho spisovateľa (a pre úplnosť dodávam, že tiež ezoterika a člena zahraničnej pobočky NSDAP) Fritza von Herzmanovsky-Orlando. 

Hlavná postava Rytier von Kopyto a.k.a Pan Děsikuň má ako rakúsko-uhorský úradník na starosti depozitár cisárskych bubnov. Zo všetkého najviac sa chce zavďačiť cisárovi absurdnou zbierkou mliečnych zubov, z ktorých plánuje vytvoriť cisárov portrét pri príležitosti jubilea jeho nástupu na trón. Kopytova túžba po byrokratickom perfekcionizme tragicky naráža na jeho romantické tendencie: Kopyto často hodiny zíral z okna a nerozhodně cucal pero. Práce mu přerustala přes hlavu. Přes hlavu? Hlava? To ne! To zavánělo revolucí. Hlava ne! "Dle mého názoru," říkaval vždycky dvorní rada Šťovíček, "by úředníci vubec neměli mít hlavu. Jen velké, starostmi zkrabacené čelo." Kopyto s ním samozřejmě co nejponíženěji souhlasil. 

Kniha je súčasťou tzv. Rakúskej trilógie a vo vydavateľstve Rubato okrem Pana Děsikůňa vyšla aj druhá časť Pomo, aneb večírek na Bludném Holanďanovi. Nosím ju už so sebou v taške, no ešte som ju nezačala čítať.

Prečítala som tiež nedávno pár poviedok z novopreloženej knihy Triumf od Clarice Lispector, novinky vydavateľstva Portugalského inštitútu. Lispector v nich predstavuje temné vnútorné svety rozličných ženských protagonistiek, ktoré narážajú na svoje túžby a projekcie. Plánujem v nej pokračovať, aj keď predpokladám, že ma bude skôr nekomfortne pripútavať k realite, než od nej odvádzať ako roztopašný Pan Děsikůň.

Teší ma, že predávame atlas lišajníkov Aha, lišajník! z prevažne hudobného vydavateľstva LOM. Autor knihy Jonáš Gruska spolu s grafickou dizajnérkou Ester Mládenkovou vytvorili poctivý taxonomický atlas s úvodom o biológií lišajníkov a so záverečnou esejou Queer teória pre lišajníky od Davida Griffithsa o biopolitikách individualizmu a heteronormativity. Griffiths uvažuje nad lišajníkom konceptuálne, ako nad typom organizmu, ktorý môže rekontextualizovať naše telá ako symbiotické komunity rôznych foriem života. Lišajník je zložený z huby a riasy a hranice bežných predstáv o individuálnych telách analogicky rozplýva napr. náš mikrobióm. Esej argumentuje, že symbiotické evolučné procesy sú z hľadiska tvorby druhov významnejšie než genetické mutácie a variácie: Symbióza je pravidlo, nie výnimka. Odporúčam, ak vás zaujímajú lišajníky a rozpory medzi biológiou a jej kultúrnymi interpretáciami.

Pomaly sa prehrýzam knihou významného postkoloniálneho teoretika Edwarda W. Saida The Question of Palestine z roku 1979. Cieľom knihy bolo priniesť Palestínu do histórie a poukázať na sionistické vymazávanie palestínskeho obyvateľstva z lokálnych dejín s cieľom získať historický nárok na územie Palestíny: ...we must understand the struggle between Palestinians and Zionism as a struggle between a presence and an interpretation, the former constantly appearing to be overpowered and eradicated by the latter. Said dôkladne rozkrýva násilie páchané na palestínskom obyvateľstve v mene sionistického projektu bez toho, aby odsúdil izraelské židovské obyvateľstvo ako také. V slovenskom mediálnom priestore je tento konflikt témou horúcejšou než medvede, a preto oceňujem Saidovu precíznu argumentáciu.

Napokon ešte spomeniem môj čitateľský projekt. Toto leto som sa ocitla na deň v Bologni, kde som sa stihla akurát zastaviť pri rodnom dome Piera Paola Pasoliniho a preskúmať kníhkupectvo, kam rád chodil on aj Fellini. Kúpila som si v ňom Božskú komédiu a pred spaním čítam jeden spev. Nečítam každý večer, ale to nevadí. Možno ju týmto tempom dočítam niekedy začiatkom budúceho roka.

Kristína Žilinčárová