Tieto čítame

Dnes píše Kubo Kratochvíl.

„Pane Kratochvíle, proč jste zas přišel v teplácích?“ volala na mňa cez pol galérie Lenka Zogatová. Nosil som vtedy hrubé voľné zelené menčestráky značky Hugo Boss, ktoré som si kúpil na trhu v rumunskom Negréni. S Lenkou som sa zoznámil pri točení videí o kultúre počas jej bratislavského pobytu a stretávali sme sa na vernisážach a koncertoch. Lenka Zogatová odišla pred desiatimi rokmi, 1. decembra 2014.  

Spomenul som si na ňu pri čítaní článku o tom, ako Slam poetry zachraňuje životy. Prvýkrát som ten pojem počul od Lenky, a potom ešte veľakrát, napríklad v súvislosti s Tadeášom Múdrym, ktorý s nami ako stredoškolák precestoval Slovensko a teraz je jedným z tých populárnych. Pozitívne účinky naliehavých prednesov osobných básní vnímam aj v našej rodine a neuveriteľne ma to teší.
 

Slam poetry je cesta k prepájaniu starého s novým a teda snáď aj k porozumeniu. Čo z toho, čo chcem povedať, bolo povedané inak? Čo dopovedané nebolo? Sú tieto staré obrazy presné, a tieto nové sú aké? Hovoria ku mne... fú, tak toto,... toto nie.
 

Naliehavosť starých Seifertových básní môže zarezonovať, surová citlivosť Elsu Aidsa môže inšpirovať, Tichého láskavé spomienky a túžba utiecť môžu čosi oživiť, Zahradníčkove básne môžu čosi rozprúdiť, a čo Hrabě, má si kde hrát?
 

Je toho veľa, čo napísané básne môžu, ale aj nemusia. No hlavne, ako o tom písať a hovoriť, aby sme im do toho nekecali. Robiť si svoje, byť otvorený a nechať sa objaviť a objavovať, žiť v radosti, tak ako Lenka Zogatová, jej nezapomenuteľné Sestry Medvědy a ich „Ať sýr dál zůstává s touto slaninou“ alebo „Bobr má ocas of rubber“.

Keď sme pri tých bobroch. Plánujem doma ich lov, pozvoľna, nikam sa neponáhľame a neplánujeme uloviť všetkých. Bobríka hladu s bobríkom samoty skipneme. Jeden z nás je na to príliš malý, druhý príliš starý, ale čítať o nich nás baví. Nemáme fyzické, mentálne ani kultúrne vybavenie na to, aby sme sa správali po všetkých stránkach ako Hoši o Bobří řeky, ale ich dobrodružstvo nás veľmi baví. Knihu si čítame pred spaním, pri čítaní premýšľam nad tým, ako tie príbehy počúva ten malý chlapec vedľa mňa, ako si predstavuje Sluneční zátoku a ostrov Zelené příšery a predstavujem si, ako si tieto miesta predstavoval môj starý otec, ktorý túto knihu čítal ako dvanásťročný pred osemdesiatimi rokmi. Mame doma prvorepublikové vydanie, do ktorého si v roku 1941 zapisoval bobríkov – tiež nemal zapísaných všetkých.
 

Pri uspávaní sa striedame, každému dieťaťu čítame iné knihy, čo je niekedy dosť náročné. Mám čo robiť, aby som pamätal tie svoje rozčítané, a k tomu mi pribudli pravidelne medzi siedmou a ôsmou večer Hoši od Bobří řeky, Rychlé šípy, Čaroděj Zeměmoří, Narnia, Harry Potter a Biblia. V každej z tých kníh mám medzery a nepoznám kompletné príbehy, pletú sa mi, ale deti sa v nich vyznajú a opravujú nás. Každý večer začína otázkou: „Co dem číst? Potra, Legínovou, Narnii, nebo Bibli?“

Na strednej škole som začal trochu čítať. Po strednej škole – presne v roku 2000 – som začal robiť v Artfore. Odvtedy čítam o dosť viac. To je presne to obdobie, ktorému je venovaná anketa v aktuálnom vydaní Respektu: Nejlepší česká próza 21. století. Je ňou Možná že odcházíme Jana Balabána.
 

Aj podľa mňa je to tak. Keď som objavil Balabánove poviedky, nevedel som sa od nich odtrhnúť. Vedel som, že takéto texty chcem čítať. Spomínam si, ako som sa po prečítaní jednej z jeho poviedok musel ísť poprechádzať. Toto je ten spôsob porozumenia ľudskej duši, ktorý mi je blízky; toto je ten opis prostredia, vďaka ktorému si ho viem predstaviť lepšie ako keby som ho videl; toto sú obrazy a filozofické odbočky, ktorým rozumiem, ktoré sú pre mňa vďaka nádeji a viere v zdanlivej bezvýchodiskovosti nádherné; toto je jazyk, ktorý nemá nič navyše. Hltal som všetko, čo som od neho našiel, zbieral jeho stĺpčeky, no ale potom to všetko vyšlo pekne spolu a stačilo si to kúpiť, založiť do poličky a vracať sa k tomu. A veruže som sa k Balabánovým poviedkam neraz vrátil.

Po našom byte sú všade nejaké knihy. V kuchyni na stole máme Leteckú válku W. G. Sebalda, to si čítam, keď deti zaspia. Minule som objavil na stole v kuchyni útly výber textov Karla Poláčka s jeho krátkymi námetmi na poviedky, tak som to celé prečítal. Iný deň som objavil na pračke Českou literaturu od počátků k dnešku, teda k Balabánovi, do ktorej som sa len začítal. Detský komiks Úsmev som našiel pri topánkach, ale ešte som sa ho neodvážil otvoriť. Nad posteľou máme Spolčení hlupců, knihu, ktorú som znova objavil po čítaní Přes Atlantik a zase zpět. Pod posteľou máme Chci.

Ale nie len u nás doma máme knihy. V bunde nosím na striedačku niekoľko kníh. Doobeda si brávam Zvuky probouzení. Knihu Petra Třešňáka a Petry Třešňákovej, ktorej čítaním sa pripravujem na čítanie knihy Důstojnost. 

Poobede a večer si do bundy brávam buď Heretickú školu Radima Palouša. „Kromě lidského uvažování a lidské porady, která má vyhledávat nápravu nepořádku, je tu cosi ještě před tím vším, totiž rozhodnutí pro nelhostejnost, dobrá vůle hledat správný směr, oddání se nabídnuté, jakkoli nezaručené šanci, důvěra, že svět a veškerenstvo má takové ustrojení, že naše přispění může uspět. Odtud lze porozumět víře. Ta je podle Komenského hlavní lidskou mohutností, a to důležitejší než smysly a rozum, ačkoli pro pečlivého pozorovatele nestojí proti nim. (...) Víra tedy není spjata především s emocionální iracionalitou, nýbrž s rozumem a konkrétní individuální a společenskou skutečností.“

Ale niekedy si zoberiem knihu Drama lidské svobody Jiřího Němca. „Politika je založena na uznání druhých jako svobodných, sobě rovných, je tedy polem boje o širší přístup ke svobodě. Tento boj je vlastním obsahem dějin v přeneseném smyslu slova – nejen pouhé dění a přežívaní. Kde trvá nebo je znovu nastolena despocie, vrací se společnost na před-dějinnou úroveň. Před-dejinná doba zná ovšem i mohutné společenské útvary (Egypt, Mezopotámie, Čína a jiné). Ty však jsou – jak říká Patočka – jen ~ velkými domácnostmi ~, prostředky sebeúživy lidí. Sám klade otázku, zda se dnes opět neblížíme tomuto stavu.“

Obe knihy „sú postavené“ na filozofii Jana Patočku.

Keby som mal dosť času, tak dočítam všetko, čo mám rozčítané do konca roka. Ešteže sme to nazvali „Tieto čítame“ a nie „Tieto sme dočítali“.

Nazdar.

Kubo