Tieto čítame

Dnes píše Lucia Marcinátová.

Každý deň iný odtieň sivej. Také sú dni, pre mňa v najdepresívnejšom období roku približne od novembra do februára. Tma, hmla, šeď. V tme a sivosti je akýmsi svetlom čítanie, viac času s knihou, pre knihu, o knihe.

Po septembrovej organizácii a niekoľkých neprespatých nociach v súvislosti s festivalom Spomienka na Deža sa vždy snažím trošku pristaviť, často sa mi to darí pri poézii. Neviem ju čítať rýchlo, ale pomaly s ňou plynúť, tráviť čas. Zámerne som s jesenným časom venovaným spomienke na Deža Ursinyho vybrala básnika z trojice Osamelých bežcov.

Príhodný a v aktuálnom čase aj trefný názov Sliepka v katedrále je názov zbierky Petra Repku, ktorá vyšla v roku 2024 v reedícii vo vydavateľstve Modrý Peter. Pri čítaní, listovaní, premýšľaní až zarazí, že od vydania Repkového debutu uplynulo viac než 55 rokov. Pri jeho poetike akoby zastal čas, básnikov text potvrdzuje nadčasovosť. Dielo dotvárajú aj skvelé ilustrácie Rudolfa Sikoru v knihe.

„Preboha, čo pozeráš? Pripni si lyže a bež!“ čítame slová Petra Repku na úvod knihy a jej záver je ešte silnejší: „Osamelí všetkých krajín, spojte sa! Amen.“

Slavo Sochor z vydavateľstva Literárna bašta hovoril o knihe tak zaujímavo, že som po psychologickom románe Položivoty od rakúsko-slovenskej autorky Susanne Gregor z tohto vydavateľstva siahla bez rozmýšľania. A zaujal ma hneď úvod príbehu, ktorý je koncom. A to doslova. Zomiera tu je jedna z dvoch hlavných ženských postáv románu.

Dozvedáme sa, že Klara a opatrovateľka Paulína, ktorú si najala k svojej chorej matke, idú na túru do hôr, domov sa však vráti len ošetrovateľka zo Slovenska. Postupne odkrývate cestu Slovenky vo svete za hranicami, do ktorého nepatrí. Odišla od svojich dvoch synov,  aby ich vedela zabezpečiť. Navonok všetko fungovalo, bolo dokonalé, opatrovateľka pracovala bez chýb, rakúska rodina ju prijala, no predsa ste vo vnútri cítili, že pod povrchom to vrie.

Pol mesiaca žiť ďaleko od detí, v rodine, ktorá nie je vaša, v dome, ktorý nie je váš, starať sa o matku, ktorá vás nevychovala. Také sú položivoty, položivoty mnohých, ktorí odchádzajú za prácou, no aj tých, ktorí vedú položivoty doma.

Možno to nebol najlepší postup, no možno práve taký mal byť a asi na tom ani nezáleží. Najskôr som autorku spoznala na výstave Kým voda nezmyje breh v Galérii mesta Bratislavy, ktorá sa mimochodom dá pozrieť ešte do 23. novembra v Mirbachovom paláci, potom som si vypočula rozhovor s ňou na Rádiu FM a až potom som siahla po jej knihe – Všetko, čo nás spája.

Reč je o talentovanej fotografke, aktivistke a slovenskej Vietnamke Hoa Nguyễn Thị, ktorú tu na Slovensku všetci volajú Kvet. V knihe postupne pred vami rozkvitá najskôr ako dieťa, dievča, žena so svojou históriou, históriou svojej rodiny, vietnamskej diaspóry aj spomienok na detstvo so snahou pochopenia svojich rodičov a ich rozhodnutia. Rozhodnutia odísť za lepším životom.

Kvet v nej otvorene hovorí o v uzavretej komunite, o vietnamských zvykoch, jedle, priateľstve, stereotypných predstavách i rasizme, z ktorého mrazí. Kniha, ktorej témy sa dnes otvárajú v akýchsi iných súvislostiach...

Knihu som si odkladala, lebo som sa pre jej obsah, tému ňu tešila, a nesklamala. Plachý dom od  slovenskej spisovateľky Barbory Hrínovej vás ozaj pozve na návštevu. Vo vnútri je nežný i vtipný, láskavý, ľudský, ako by mal dom, domov byť.  A stal sa u nás takým „domácim“ čítaním. Román som posunula mojej mame, ktorá ako docentka literatúry je náročným čitateľom, a to, že ho odporučila ďalej s pochvalnými slovami, hovorí samo za seba.

Hrdina románu Ambróz je láskavý starnúci muž, ktorý je v podstate ale úplne nepraktický do dnešného sveta a život s ním asi nie je len ružový, neženie sa za kariérou, za peniazmi, nevie stihnúť všetko, vie však oveľa viac. Robiť a žiť tak, ako ho baví či nájsť pekné veci v každodennom živote, a to je ozaj to, čo treba vidieť a vedieť. Plachý dom tak otvára aj bránu všetkým plachým.

Knihy írskej autorky Sally Rooney, možno preto, že sa mi čítajú rýchlo a s ľahkosťou, si vždy spájam s dovolenkou, no keďže toto leto nebolo moc oddychové, kniha sa preniesla do jesene. A aj v tomto období sa čítala svižne.

Možno i preto, že príbeh je takou intenzívnou časťou života, približne od leta do Vianoc, dvoch bratov Ivana a Petra, ktorých zdanlivo nespája nič. No určite strata otca, pes o ktorého by sa mali postarať a trápenia, ktoré má každý vlastné a vzdialené, no točia sa okolo rovnakých tém - lásky a vzťahov, peňazí, bývania, matky, práce i bolesti.

Rooney napísala za sedem rokov štyri knihy, čítala som všetky, no či je Intermezzo jej najlepším románom, by som sa neodvážila hodnotiť. A ani to nie je podstatné.

Môžem však povedať, že kniha, hoci sa číta rýchlo a nechcete, aby sa skončila, nie je relaxom na leto. Ide z nej „jesenná“ melanchólia, smútok, samota. Premýšľate nad starnutím, minulosťou, životom, ktorý sa nevráti... a možno aj súrodencami, s ktorými vás tak veľa nespája, no aj spája zároveň.

Lucia Marcinátová