Tieto čítame

Dnes píše Veronika Michalová, Pero Le Kvet, Tamara Leontiev, Tomáš Weiss a Kubo Kratochvíl. Píšeme vám o knihách z beletrie a poézie, ktoré nás tento rok oslovili a začítali sme sa do nich. Nech sa páči.

Najčerstvejším top čitateľským zážitkom je pre mňa Žltá ponorka Jóna Kalmana Stefánssona. Zo začiatku mi liezla na nervy, že sa to stále opakuje a že čo to vlastne je, ale postupne (aj vďaka tomu, že sa to stále opakuje a tomu, čo to vlastne je) ma to chytilo a nepustilo. Kniha, v ktorej je Boh alkoholik, Ringo Starr biskup na Islande a chlapec sa kamoší s mŕtvymi z cintorína nad fjordom, a to všetko len preto, že jeden otec nebol schopný hovoriť a byť na blízku jednému chlapcovi, ktorému zomrela mama a bolo mu ťažko. Je to riadna divočina a zároveň riadna nálož emócií a dôležitých tém. Moja mama povedala, že to je veľmi romantická kniha, v zmysle, že z nej chcete niekomu nahlas čítať.

Objavom roka pre mňa bola kniha Zpívám já a hora tančí. Nič také som dovtedy nečítala. Kniha, ktorú ešte dlho nosím v sebe a mám chuť si ju prečítať znova. A nie som schopná vôbec o nej hovoriť či písať, lebo si ju treba prečítať, lebo je silná obsahom i formou. A ešte aj bola preložená priamo z katalánčiny. 

Veľmi dobrá kniha o láske, ktorá má šancu, aj keď to vyzerá, že jej žiadnu šancu nedávame a kladieme jej pod nohy všetky polená sveta, je Láska za mizerných dní. V niečom banálna, v niečom naopak veľmi trefná a najmä fakt pekne skončí – taká feelgood kniha, ako má byť. 

Veľmi silným zážitkom bola pre mňa Babička. Po dočítaní som mala jasnú favoritku na cenu Anasoft Litera a tentoraz som sa trafila. Podľa mňa ocenenie dostala absolútne oprávnene. Je skvele napísaná, spracováva drsné, no extrémne dôležité témy spôsobom prístupným každému a ešte aj dokáže na konci prekvapiť. 

Ďalšia výnimočná kniha, s podobnou témou (alkoholizmus v rodine) je 22 dĺžok. Je to veľmi dobre napísaná kniha o sile rodinných väzieb, ale aj o nezávislosti a slobode a vyrovnávaní sa s minulosťou. Podľa mňa skvelé čítanie napríklad aj pre mládež či mladých dospelých v mimoriadne vydarenom preklade. 

A ešte dve staršie knihy: Usedlost je mimoriadna kniha, ktorá cez kus zeme rozpráva príbeh generácií, a Omylem jsem rozšlápl černou kočku je extrémne trefná smutno-smiešna kniha plná múdier malého chlapca, pozorovateľa.

Zo slovenskej beletrie ma najviac prekvapil Michal Tallo so svojou zbierkou poviedok Všetko je v poriadku, všade je láska. Jeho poviedky ma zaujali štýlom a poetickým jazykom, ktorým sú napísané, páčilo sa mi, ako ich autor prešpikoval nezvyčajnými zápletkami a situáciami, ako nechal skutočnosť prelínať sa so snami a predstavami a napokon aj to, ako ich vyšperkoval nečakanými pointami.
 

Z českej beletrie vo mne stále rezonuje kniha Karla Zeithamla Falešný knír, ktorá je originálnou literárnou hrou odkazujúcou nielen svojou štruktúrou, ale aj štýlom na romány a eseje Milana Kunderu. Jej obsah je ironicky provokatívny, miestami až parodický. Celá kniha prekypuje premysleným humorom, v ktorom výrazne dominuje fraška a intelektuálna groteska. Falešný knír je kniha inteligentná a zároveň humorná, ktorú autor napísal ako poctu dielu a osobnosti Milana Kunderu.
 

Zo svetovej beletrie musím spomenúť knihu poľského autora Filipa Zawadu Omylem jsem rozšlápl černou kočku, ktorá je napísaná z perspektívy desaťročného vnímavého chlapca Františka s veľkou fantáziou a bohatou slovnou zásobou, ktorý vyrastá v sirotinci v opatere mníšok. Výsledkom je veľmi pútavé rozprávanie plné irónie, okorenené poriadnou dávkou humoru, o živote v sirotinci, ale aj za jeho múrmi. František sa nezamýšľa len nad sebou, ale aj nad okolitým svetom, pričom nemilosrdne konfrontuje svet dospelých so svetom detí. Pod zdanlivo drsným povrchom predčasne vyspelého chlapca sa skrýva krehké dieťa túžiace po láske, pozornosti a najmä rodine.

Domáca beletria je ako domáca slivovica, to, že som z regiónu, ešte neznamená, že jej holdujem. Neviem, prečo je to tak, občas s tým aj bojujem, ale zvyčajne nemám šťastnú ruku. Ale keďže som stará čechoslovakistka, ako domácu beletriu beriem aj tú českú. A tam je to o niečo pozitívnejšie, dokonca oveľa. S ôsmymi knihami Mycelium Vilmy Kadlečkovej som strávila pár zábavných týždňov a bola úprimne nadšená, odporúčam všetkým milovníkom kvalitnej fantasy/sci-fi literatúry. 

V mojom poslednom newslettri som spomínala Mareka Torčíka a jeho Rozložíš paměť, ktorá mi leží v hlave doteraz a asi sa tak rýchlo neodsťahuje. 

Tento rok som sa hneď na začiatku celkom nechala uniesť perfektnou severskou a zimnou Ivalu, pokračovala mladícky rozhnevanou Mengeleho zoo, takmer sa presťahovala na Anacapri za Axlom Munthem, konečne si prečítala a pozrela Celý život a potom mi do oka padla Jak ulovit malou štiku a keby to nebolo na jar, tak to touto ukončím, pretože to je taká zábavná a strelená a skvelá kniha, že asi dlho lepšiu nenájdem. No ale potom prišla jeseň a s ňou Ako milovať svoju dcéru a Baumgarter. Obe veľmi super, na premýšľanie a na radosť.

Ondřej Šanc: Jako po drátku. Autor je debutant a živí se jako farmář. Rozhodl se vyprávět něco jako ságu, táhnoucí se přes dvě století, mezi Rakouskem-Uherskem, sudetským severem Čech a Amerikou. Začteme se v úvodu do vesnicko-pastevecko-drátenického života na Kysucích a dostaneme se až mezi indiány, svou roli bude mít v knize i Karel May a skauting. Autor je dobrodruh – a kniha je to výtečným způsobem dobrodružná. A drží parádně literárně pohromadě. Daří se jí ukazovat něco, čemu pracovně říkám "opravdový život". Žádné hypoteticko-teoretické blouznění, ale tvrdé utkávání se o základní životní potřeby a základní lidskou úctu a spravedlnost. Opravdovost se mísí s romantickou naivitou, ze svých literárních hrdinů si ale autor dokáže i utahovat. Někdo rád autofikční pitvání – já ve svém čtenářském rozpoložení radši tohle londonovské vyprávěcí nasazení.

Z tohtoročných kníh ma najviac zaujala kniha Včera od Agoty Kristof. Písať strohejšie a surovejšie sa snáď ani nedá.
 

Z iného súdka bola Kniha roku. Každodenné záznamy života ilustrátoriek Michaely Kukovičovej a Magdalény Rutovej. Všedné pozorovania nakreslené ostrými perami, nekompromisné voči sebe aj voči ľuďom vyskytujúcich sa v okolí. Je to veľká sranda.
 

Dôležitou pre mňa bola kniha Alty Vášovej Kradmo. Okrem záznamov o najbližších a autorke samej ma zaujali kradmé ústrižky textov Mariny Cvetajevovej a Johna Fanteho.

Zážitkom bola zvláštna, skvelo napísaná kniha Všechno bychom si řekli od Judith Hermann. Sú to poetické prednášky, ktoré sa čítajú ako poviedky. Prvá je o kamarátstve, teda o pevných alebo krehkých vzťahoch, ktoré vedia nahradiť rodinu, ktoré vedia rodinu rozšíriť. Je o rozhovoroch, ktoré nevedú nikam a práve preto sú také podstatné.
 
Aj v poézii som čosi objavil, knihu Místní od Ľubomíra Tichého. Vety, ktoré približujú neprenositeľné skúsenosti z dedín a okolia s ľahkosťou a krásou. Sú to vety prežité, citíť z nich láskavé spomienky, no aj túžbu utiecť:  
 

středovou čáru pokryly záplaty
rozjetá kočka rozjeté žáby
rozjetá felicie mezi vesnicemi
 

sklouzáváš pod sklonem dva stupňe ke kraji
kde z prasklin asfaltu vykukují heřmánky
 

výkup jablek dvě koruny za kilo
v trávě se povalují bankovky
 

ale hlavně
kdo seká příkopy?

Mali by sme písať o knihách, ktoré vyšli tento rok a zaujali nás, no čítal som veľa starších kníh, ktoré ma zaujali. Nebudem o nich písať, spomeniem len, že som sa veľmi zahĺbil do kníh Emila Hakla.