Tieto čítame

Dnes píše Veronika Michalová.

Toto leto nemám silu ani čas čítať. Ja viem, sú to výhovorky… čosi som ale predsalen prečítala a o to čosi sa rada podelím.

Naposledy som dočítala slovenský preklad knihy Coco Mellors Blue Sisters. Hľadala som niečo oddychové a zaujalo ma, že je to príbeh štyroch sestier, keďže aj ja mám tri sestry:) Je to dobrá kniha, fajn oddychovka. Nejde len úplne po povrchu, nasvecuje problémy súčasnosti ako je alkoholizmus či iné závislosti, povrchnosť hľadania životnej role, transgeneračná trauma, náročné rodinné vzťahy… A nie je to depresívna kniha, aj keď je smutná. Príbeh troch sestier sa odohráva totiž presne rok po smrti ich štvrtej sestry a celá kniha je v podstate o ich neschopnosti vyrovnať sa s touto stratou osamote. Padajú do závislostí a strácajú samé seba a aj seba navzájom. Našťastie sú však sesterské putá silnejšie a dopadne to dobre. Odporúčam všetkým, ktorým sa páčila Sally Rooney, Otessa Moshfengh, či iné súčasné autorky. Alebo všetkým, čo hľadajú oddychové čítanie, ktoré nie je úplne “o ničom”.

Nadšená som bola z románu Teta Valérie Perrinovej. To naozaj odporúčam všetkým ako dovolenkové čítanie. Je to kniha plná napínavých zvratov a zároveň ide do hĺbky psychológie postáv a je tam aj láska aj smútok aj všetko, čo má dobrý román mať. A fakt až do konca netušíte, ako to celé dopadne a chcete čítať ďalej a ďalej. Výborné! Príbeh začína v momente keď sa slávna režisérka Agnes, ktorá momentálne prežíva osobnú aj tvorivú krízu, dozvie, že jej zomrela teta. Tetu však pochovala pred troma rokmi. A tu sa začína odvíjať neuveriteľný spletenec tajomstiev, ktoré jej teta Colette, navonok nudná obuvníčka na malom meste, ukrývala. Nechápem, ako som mohla túto autorku doteraz obchádzať, no vlastne sa teším, pretože jej predošlé knihy sú vraj rovnako dobré a tak mám čo čítať:)

Sú knihy, pri ktorých som extra rada, že ich predávame. Napríklad niektoré fotografické publikácie. Ja vizuálnemu umeniu až tak nerozumiem, no nesmelo sa ho dotýkam a s bázňou obdivujem. Občas sa ma ale niečo veľmi hlboko dotkne. Tak ma teraz zasiahla kniha Matúša Zajaca ZloM. Absolútne otvorená, hlboká a nepatetická výpoveď o tom, aký je život ťažký, lebo kladie pod nohy "neprekonateľné" prekážky (v tomto prípade rakovinu a schizofréniu) a o tom, že rodina je to naj, čo vieme mať a keď ju to nepoloží, tak ju to posilní. Spravené tým, čo tí ľudia vedia: fotografiou (syn) a písaním (mama a otec). Vznikla z toho kniha - skvost. Som za ňu vďačná.

Rozčítané mám dve naše artforácke knihy. So sebou si nosím Kereta a jeho skvelé trefné poviedky Autokorekt, ktoré sa dajú čítať kdekoľvek ma leto zaveje. A pri posteli mám Knihu leta. Tú si dávkujem pred spaním. Je to krásna kniha, ktorá trefne a pritom poeticky opisuje jedno leto, ktoré na ostrove trávi vnučka a babička. Vnučka plná energie, nápadov, no aj prvých sklamaní a neistôt, babička plná múdrosti a pomalosti no aj cieľavedomej snahy mať spolu dobrý čas. Veľmi sa z tej knihy teším, chcem si z nej vypisovať citáty a chcem aby neskončila. Bude to kniha, ktorú otvorím keď budem potrebovať utiecť z chaosu svojho života kamsi, na ostrov, za čajkami, za múdrosťou staroby, za pokojom mora, za zvedavosťou detstva. A myslím, že sa Matúšovi Lelovskému mimoriadne vydaril aj grafický dizajn knihy. Má v sebe totiž okienko, za ktorým sa skrýva maľba ostrova, ktorý maliarka Tove Jansson namaľovala. Ale to okienko sa dá nasmerovať aj von a schovať si do neho naše ostrovy- les, senník, horáreň, chalupu, posteľ, úkryt, hojdaciu sieť, rodinu, domov, čokoľvek, čo tvorí naše leto. 

Posledná kniha, o ktorej chcem napísať dlhšie sa volá Najkrajšia verzia. Táto kniha ma zasiahla kdesi hlboko. Nie je to ľahká kniha. Dá sa tak prečítať, no je to potom nesprávne čítanie, myslím si. Je to príbeh ženy, ktorá odíde od svojho partnera, pretože ju škrtil a vyhrážal sa jej. Je to príbeh o tom, ako ona sama hľadá odpoveď na otázku: ako som sa sem dostala. Leží vo svojej detskej izbe, kam ušla, k otcovi, mama je ďaleko a má novú rodinu. Je to príbeh, ktorý začína kdesi v jej dávnej minulosti, pri sexe bez súhlasu, ktorý už navždy ovplyvnil jej život. Je to ale aj príbeh o nádeji, že traumu síce nevieme vymazať, ale vieme, jej napriek, ísť ďalej, nie prekonať, ani zabudnúť, ale spracovať a prijať najkrajšiu verziu a vziať svoj príbeh do vlastných rúk. Je to veľmi ťažká kniha v tom, že nevysvetľuje a mnohé len naznačuje. No nie je vlastne taký aj život?

A teraz ešte z úplne iného súdka. Veľmi ma potešila a dotkla sa ma nenápadná útla kniha Farba zeme. Báseň v próze, či lyrická kontemplácia, ako je napísané vzadu na knihe. Je to kniha o úžase. O tom, čo nás presahuje a čo nám najčastejšie ukazuje príroda. Je to veľmi pekná kniha - zastavenie. Do dnešných uponáhľaných dní. 

Zaujala ma novinka z Literárnej bašty, kniha Susanne Gregor Položivoty, ktorá rozpráva príbeh opatrovateľky zo Slovenska a žene z Rakúska, ktorá si ju najala aby sa starala o jej mamu. Zaujímavá téma a príbeh. 
 

Len teraz nám pristála na pulte nová kniha z vydavateľstva Host s názvom Poslední úkol Mabel Beaumontové, ktorá tiež vyzerá veľmi zaujímavo. Príbeh starej ženy, ktorá sa po smrti svojho manžela vyberie hľadať svoju dávnu priateľku. Znie to fajn. 
 

A nakoniec kniha s názvom Román pro pitomce Lukáša Balabána, syna Jana Balabána, ktorá má na zadnej strane Prostě ti hned na úvod řeknou, že ty zásadní příběhy a velký dobrodružství se dějou někde úplně jindy a jinde než teď a tady a úplně jiným lidem než tobě.” 

Veronika Michalová