Nestáva sa často, aby sa dve knižky toho istého autora, ktorých pôvodné vydanie oddeľuje vyše dvadsaťročie, tak vzácne, zvláštne a zaujímavo dopĺňali a jedna druhú nasvecovali, ako je to v prípade Žltej ponorky (2022, u nás 2024, Artforum) a Všeličo o sekvojovcoch a čase (2001, u nás 2025, Artforum) islandského spisovateľa Jóna Kalmana Stefánssona. Slovenské preklady delí iba rok, tak si čitateľky a čitatelia oboch kníh budú môcť to prepojenie užiť. Žltá ponorka bola obsiahlejšia a jej najčarovnejšou časťou bolo spomínanie na letá strávené vysoko na severe u macochinej rodiny. Rozprávačom Sekvojovcov je tiež malý chlapec, tentoraz trávi prázdniny u babky s dedkom v Nórsku. Nie je to však „obyčajná“ kniha o detstve, je stefánssonovsky povýšená na poetickú esej o plynutí času, zrode a zániku, o životnej potrebe mať sa o koho oprieť, aby sme nespadli, sekvojovec, najväčší druh stromu na svete, je na to ako stvorený.

zm

V mladosti si vyskúšal viacero zamestnaní, okrem iného spracovanie rýb či murárstvo, a veľa času strávil na vidieku na západnom Islande, kde aj vyrastal. V roku 1986 nastúpil na štúdium literatúry na Islandskej univerzite, ktoré však nikdy nedokončil, a niekoľko rokov písal články a recenzie do islandských novín. Debutoval v roku 1988 básnickou zbierkou Með byssuleyfi á eilífðina (So zbrojným pasom na večnosť), no na prozaickú dráhu sa vydal až v roku 1996 zbierkou poviedok Skurðir í rigningu (Priekopy v daždi). Predstavil v nej vidiecky svet západoislandskej dedinky, ku ktorému sa vrátil aj v neskorších dielach. Jón Kalman Stefánsson na Islande prerazil románom Sumarljós og svo kemur nóttin (Letné svetlo, a potom príde noc, 2005), za ktorý mu bola udelená Islandská literárna cena. Nasledovala trilógia pozostávajúca z próz Himnaríki og helvíti (Nebo a peklo, 2007), s ktorou dosiahol medzinárodný úspech a získal zaň prestížnu Cenu P. O. Enquista, Harmur englanna (Smútok anjelov, 2009) a Hjarta mannsins (Srdce človeka, 2011). Nasledovali romány Fiskarnir hafa enga fatur (Ryby nemajú nohy, 2013) a jeho pokračovanie Eitthvað á starð við alheiminn (Veľké asi ako vesmír, 2015), ktoré oba vyšli aj v slovenskom preklade. Jeho najnovšími a po dlhom čase samostatnými románmi sú Saga Ástu (Príbeh o Áste, 2017) a Fjarvera þín er myrkur (Tvoja neprítomnosť

je tma, 2020).

„Nechávam sa ovplyvňovať poéziou. Myslím, že poézia je najhlbšia forma a má prvky, ktoré vás dokážu dojať ako nijaká iná forma, snáď okrem hudby. Snažil som sa to aplikovať vo svojich knihách. Rovnako ako poézia môže byť nelogická, no i tak dávať zmysel. Musím však poznamenať, že to nerobím vedomo. Skôr by som povedal, že táto myšlienka so mnou dýcha. Asi to robím neúmyselne.“

„S mojím písaním je to tak vždy – svet príbehu sa zväčšuje zakaždým, keď si sadnem k písaniu. Z hlbín sa vynárajú nové postavy a udalosti. Všetky slušné umelecké diela sú väčšie ako ich tvorcovia a majú v sebe niečo, čomu nerozumieme, iba tušíme.“

„Mám tendenciu venovať sa veľkým témam. Pre mňa však nie sú také veľké, ako ich vnímajú ľudia. O hrnčeku času rozprávam rovnako ľahko ako o zmysle života. Keď hovorím o diele básnika Hölderlina, sledujem futbal v televízii. Všetko sú to veci, ktoré sú súčasťou našej existencie, je logické písať o nich. Nejestvuje nič, čo by bolo príliš malé alebo príliš veľké pre román.“ 

„Okrem rozprávania príbehov sa usilujem nájsť odpovede na základné otázky: Existuje Boh? Je nejaký život po smrti? Z čoho máme radosť? Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? Alebo single malt whisky s dobrým priateľom? A kde je život, ak nie v bozku?” 

Zuzana Stankovitsová vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na UK v Bratislave. Do roku 2017 žila na Islande, kde na Islandskej univerzite vyštudovala modernú islandčinu, staroislandčinu a islandskú medievalistiku a neskôr pracovala v Islandskom národnom múzeu. Nedávno na univerzite v nórskom Bergene obhájila doktorát v odbore staroseverskej filológie. Vo svojom výskume sa venovala islandským rodinným ságam a rukopisnej tradícii. Jej prekladateľským debutom bol román Auður Ava Ólafsdóttir: Ratolesť (Slovart, 2013), ďalej preložila román Máni Steinn: Chlapec, ktorý nebol od Sjóna (Slovart, 2016) a vo vydavateľstve Artforum prekladá diela Jóna Kalmana Stefánssona: Letné svetlo a potom príde noc (2014), Ryby nemajú nohy (2016), Veľké asi ako vesmír (2017), Príbeh o Áste (2020), Tvoja neprítomnosť je tma (2022) a Žltá ponorka (2024).

Všeličo o sekvojovcoch a čase patrí medzi moje najobľúbenejšie autorove knihy, preto som sa nesmierne potešila, keď Artforum súhlasilo s jej vydaním. Rozprávač sa v nej vracia do detstva, k letu prežitému u starých rodičov v nórskom Stavangeri. Neraz krátke kapitoly nám namiesto súvislého deja prinášajú kaleidoskopické obrazy babky s dedkom, staršej sestry, ľudí vo štvrti, nových kamarátov a letných dobrodružstiev. Román tak svojou formou i štýlom vystihuje podstatu spomienok, ktoré sa nám v pamäti zväčša uchovávajú v útržkoch. Svoje spomienky na nórske leto nám rozprávač sprostredkúva prevažne detskými očami, vďaka čomu je text často humorný až vtipný. Román by však azda ani nebol z pera Jóna Kalmana Stefánssona, keby netematizoval neúprosné plynutie času, pominuteľnosť, stratu a cnenie. Melancholický prúd, raz silnejší, raz slabší, síce plynie celým románom, predsa si však zachováva istú ľahkosť a hravosť. Je to kniha, ktorá pobaví, zahreje pri srdci a azda i vtisne roznežnenú slzu do oka. 

(Zuzana Stankovitsová)

Kalman (ako ho nazýva Zuzana prekladateľka) je jeden z mojich najobľúbenejších spisovateľov vôbec. Tak nejako sme si sadli, rozumieme si (na diaľku) v pohľade na svet.  Zuzana prišla s nápadom vydať niektorú z jeho raných kníh. Vyberali sme dlho a pozorne a vybrali sme Sekvojovce. A keď mi pani Monica z kodanskej agentúry zastupujúcej Kalmanove práva napísala, že sme vybrali dobre – je to jej najobľúbenejšia Stefánssonovka, vedel som, že sme na dobrej ceste. 

Pri čítaní tejto knihy pochopíte mnohé zo Žltej ponorky, napokon aj z Ásty, osvetlí vám aj niektoré záhadné pasáže z Tmy. Kamienok do mozaiky s názvom Život.

(Vladimír Michal)

Babka a dedko.

Dve slová, ktoré človeka dokážu povzbudiť ako náboženstvo, ako sekvojovec.

---

Pokojne by sme mohli hovoriť o dvoch hlavných svetoch na tomto nórskom predmestí. Vzdialenosť medzi nimi je kratšia než šírka dlane, ale zároveň sa vymyká všetkým fyzikálnym zákonitostiam a tie dva svety sú ako galaxie v obrovských šíravách vesmíru sú od seba také vzdialené, až sa to nedá opísať jazykom ani fyzikálnymi veličinami.

Hovorím o detskom svete a svete dospelých.

Vzdialenosť medzi nimi taká veľká, že potrebuješ vesmírnu loď zo sci-fi románu, aby si ju prekonal za jednu generáciu, rýchlosťou svetla a tak, a jazyk je len ťažkopádnym

dopravným lietadlom. Teraz sa nachádzam kdesi uprostred týchto dvoch svetov. 

Spomínam si ako dieťa, rozumiem ako dospelý.

Rozmýšľam ako dieťa, píšem ako dospelý.

A nemôžem spať.

---

Všetko riadi Arne, samozvaný veliteľ, a navyše ho tou úlohou poverili rodičia. Budete ho poslúchať, prikázali chlapcom, iba babka, ktorá je natoľko nehanebne grandiózna, že o Arnem nemá obzvlášť vysokú mienku, mi povedala: Dělaj všechno správne a chovaj sa jak muž, a když ostatní kluci udělajú niečo zle, nebudeš si jich všímať, budeš silný.

---

Chodím, chodím a robím si starosti.

Vyjdem k delostreleckej batérii a pýtam sa mŕtveho Nemca. Pýtam sa Tarzana a Ľahkej nohy, ti však nemajú ani potuchy. Všetci si robíme obrovské starosti, okrem Nemca, ten totiž žiadnych Beatles nepozná. Spýtal sa, či sú niečo ako Marlene Dietrich, tá je vraj skvelá, počas vojny ju však nesmeli počúvať, zradila totiž svoj národ, hoci bola krásna a neskutočne svetlovlasá. Tarzan podotkne, že Beatles sú oveľa väčší, porozprávame ti o nich, a to aj urobíme. Ja a Tarzan. Ľahká noha privrie oči a pohmkáva si Eleanor Rigby. Nemec si dlaňou prikryje ranu v srdci, aby vietor neprehlušoval melódiu a moje a Tarzanovo rozprávanie.

Tento newsletter pripravila Zuzana Mojžišová