Tieto čítame

Dnes píše Lucia Marcinátová.

Nedávno náš kníhkupec Pero Le Kvet písal, že sa mu stále nedarí čítať toľko, koľko by chcel. V mojom prípade to vidím rovnako. Prázdninové mesiace trávim okrem práce aj prácou, dobrovoľníctvom na príprave festivalu Spomienka na Deža. No ak sa podarí nejaká tá dovolenka, vždy je aj o „dovolení“ čítať viac.

Skôr než siahnem po novinke vydavateľstva Artforum od Narine Abgarian – Ľudia, ktorí sú vždy so mnou, som začítala do Simona. Niekedy som sa do takého „Simona“ nie začítala, ale aj zapozerala. Podobne ako ženy s toxickými vzťahmi v knihe, ktorá nás pozýva do arménskeho mestečka Berd.
 

Milenky Simona, veľkého záletníka, tu v úvode spojí smrť. Stretnú sa na pohrebe tohto obľúbeného obyvateľa Berdu a postupne sa nazeráme do ich životov. Spoznávame neľahké príbehy žien na pozadí neľahkých udalostí 20. storočia – občianskej vojny, arménskej genocídy, sovietskej nadvlády. Simonovu prvú lásku, ktorá prežila temné detstvo, ženu, ktorú zradil manžel, niekdajšiu týranú pacientku z psychiatrickej liečebne či dámu plnú života, ktorá naopak o mnoho životov prišla počas tehotenstiev. Autorka odľahčuje ťažké bremená láskavým humorom.
 

Simon každej niečo dal, ale zároveň aj niečo vzal, ako to už vo vzťahoch „tých druhých“ býva.

Musím priznať, že americký film s rovnomenným názvom The Perks of Being a Wallflower som nevidela a myslím, že by som nečítala ani knihu, keby mi ju ako „domácu úlohu“ nedala kamarátka, ktorá mi pomáha zlepšiť sa v angličtine. Druhým mojím priznaním v súvislosti s anglicou knihou je, že prekvapila. Očakávala som mierne plytkú tínedžerskú knižku o problémoch s láskou, vzťahoch či drogách. Bola čiastočne aj tým, no na pozadí ukrývala viac, cítili ste bolesť.

Bolesť spolu s hlavným hrdinom, tínedžerom Charliem, ktorý je veľmi plachý a depresívny zároveň a aj bolesť pri myšlienkach na sexuálne zneužívanie detí.

Zaujala ma aj forma knihy, je akoby kronikou listov, ktoré píše Charlie svojmu nemenovanému priateľovi. Pozoruhodný je i výraz v názve knihy -  Wallflower, anglické pomenovanie pre plachého človeka, introverta, niekoho, kto v extrémnejších prípadoch trpí so sociálnou úzkosťou, v slovenčine asi ani nemá takýto vhodný jednoslovný ekvivalent.

Román napísal Stephen Chbosky v roku 1999, film natočili až v roku 2012. Uvidíme, možno príde čas aj na jeho pozretie...

Leto mám už niekoľko rokov spojené s dobrovoľnictvom a prípravami festivalu. Presnejšie to bude 6. septembra už ôsmy ročník festivalu venovaného slovenskému hudobníkovi, scenáristovi, dramaturgovi, umelcovi Dežovi Ursinymu – Spomienka na Deža v Parku na Fedákovej v Dúbravke, kde Dežo, žil, tvoril, venčil psa Havrana a nakoniec aj zomrel. A každé leto sa v súvislosti s čítačkami a výberom textov na festival začítam aj do listov.
 

Priznávam sa, že som nebola schopná čítať knihu Jabloň v zime Listy Eve Rosenbaumovej súvislo ako román, hoci ide o román v listoch. Pri cite mladého asi 20-ročného Deža k Eve Rosenbaumovej, ktorý sa v listoch odkrýva, až trpíte. Dávkujem ju teda postupne a pred Spomienkou sa k nej vraciam. Listy Eve Deža Ursinyho sú z obdobia rokov 1971 – 1973 a nie sú iba milostnou korešpondenciou, no i odtlačkom doby. Sú aj o vzdialenosti – Dežo píše totiž Eve Rosenbaumovej, lektorke slovakistiky, do Talianska ale nielen o vzdialenosti geografickej. 
 

Knihu zrodila láska, podobne ako celý festival. Aj tá vzdialená...

Neuveriteľných 50 rokov. Toľko už má knižný monológ ženy s nenarodeným dieťaťom. Akoby ani polstročie neprešlo, téma práva ženy rozhodnúť sa a niesť následky mať dieťa a najmä diskusia o ňom sú aktuálne i dnes. A možno aj viac.
 

Autorkou útlej knižky - List nenarodenému dieťaťu je talianska novinárka a vojnová korešpondentka Oriana Fallaci. Vojna sa však teraz odohráva v ľudskom vnútri.  Ide o monológ ženy, ktorej meno nie je zverejnené, no tušíme, že je to Oriana, s nenarodeným dieťaťom. Nejde o žiadnu oslavu materstva, no ani o opak. Ide o úvahy, dilemy, premýšľania, otázky, ktoré otvárajú ďalšie a ďalšie.
 

Kedy sa začína život? Stačí túžba po dieťati na to, aby ho matka priviedla na svet? Bude tu šťastné? Chce vôbec žiť, keď je život taký ťažký a tvorí ho každodenný boj prerušovaný len krátkymi obdobiami pokoja? Autorka sa zamýšľa aj nad tým byť ženou, nad týmto dobrodružstvom, píše o tehotenstve, radosti z neho, pochybnostiach i strachu a novej zodpovednosti či slobode.
 

Je to intímny rozhovor so životom, ktorý sa ešte nezačal alebo aj začal...

Jeden z mojich obľúbených autorov, japonský spisovateľ Haruki Murakami, o diele povedal, že nikdy nezabudne na výnimočný pocit a úžas, ktorý cítil, keď túto knihu čítal prvýkrát. Aj to bola moja motivácia siahnuť po diele od japonskej spisovateľky a blogerky Mieko Kawakami.
 

A hoci aktuálne rezonuje na slovenskom knižnom trhu jej  novší román Nebo, Murakami a aj ja hovoríme o Letnom príbehu. Leto sa totiž práve začalo.
 

Oceňovaný román sa v češtine aj v angličtine volá Prsa a vajíčka (Breasts and Eggs). Možno príznačnejší názov pre príbeh, ktorý sa točí okolo tela, príťažlivosti a posadnutosti zároveň, ale aj túžbe mať dieťa. Aké sú možnosti ženy, ktorá už nie je najmladšia a nemá partnera, mať potomka? A aké má šance žena - spisovateľka uspieť? Predsudky, obavy, strach, zápasy a vzťahy. Román otvára prostredníctvom života troch hrdiniek viacero otázok a myslím, že u každého rôzne.
 

Letný príbeh, naozaj nie je letmý.

Lucia Marcinátová